OVCA ..

Tak niekedy si myslim, ze uz nemam o com pisat. Aj tak uz vsetci vedia, ze mame doma tie najkrasie, najinteligentnejsie a najsikovnejsie deti – proste the top of human race.

A tak si tu sedim na sofe, surfujem web, uzivam si ticha po celom dni s tymi anjelikmi, sem tam dvihnem zrak a skontrolujem tu odpornu muchu – masarku, ktora v jednom kuse naraza do nasho roztrhaneho papieroveho dizajnerskeho lustra Ikea – jeden dalsi lost, ked sa daddy staral o deti ... (vysvetlujuca story: ked som prisla domov z prace Mr. M mi oznamil, ze nase starsie ditko rozbilo luster. Vojdem do obyvacky, kuknem na luster... kuknem na ditko, ktore ma vysku jedneho metra... kuknem spat na luster a s otaznikom cez cely ksicht sa otacam na manzela. Ten po chvili priznava, ze dal ditku velku palicu aby s nou behal po byte. Na viac sa nepytam a som docela rada ze vsade inde mame bodovky ..) No ale spat k tomu, ako si tu sedim na sofe ked zrazu sa ozve OVCA. Tak neviem ci mam byt worried z toho, ze mam v obyvacke ovcu alebo z toho, ze prve 4 zabecania (ci ako sa to povie) som uplne odignorovala. Ked som si ale zrazu uvedomila, ze to nejde zvonka (i ked aj ovca pred domom by zrejme nebola kosher) ona na potvoru prestala. Dalsich 15 minut som potichu triedila truhlicu hraciek s moznym zvukom ovce – ale nic. Sadnem spat na gauc, sice uz trocha zmatane a vobec nie relaxacne otvorim comp ked zrazu zabeci – ja vyskocim rovno do pozicie lovca, buchnem sa o zem a tot .. hracka, ktoru mame od marca a ani neviem ze beci. No nic som rada, ze mi este nepreskocilo z tych mojich dokonalych deti ... uz len sa zbavit tej muchy.